Príbeh o tom, ako sme sa prepracovali od liečebných postupov antického Grécka až po moderné prípravky, je plný fascinujúcich kontrastov. Kniha Od Elixírov po lieky je nabitá zaujímavými a užitočnými informáciami. Ponúka prehľad dôležitých míľnikov medicíny a farmácie, ale aj kurióznych postupov liečby či receptov dávnych odvarov a mastičiek. Zároveň priamo zo zákulisia farmaceutického priemyslu predstaví vývoj liekov, opíše, aké hrozivé kauzy spojené s výskumom ľudstvo zažilo, a vysvetlí aj nástrahy novodobých elixírov dnešných šarlatánov.
Prinášame vám pár ukážok z knižnej novinky Od elixírov po lieky
2. Hippokratov princíp štyroch štiav
Hippokrata považujeme za otca medicíny, pretože položil základy liečby založenej na vedeckej teórii, a nie na mágii. Tento princíp sa na európskom kontinente využíval ďalších pár tisíc rokov. Niektoré ním opísané zákonitosti či postupy liečby platia aj v súčasnosti, mnohé iné sme dávno opustili. Hippokrates je teda otcom medicíny nie preto, že by bol neomylný, ale preto, že zmenil dovtedajší prístup k liečbe.
Hippokrates sa narodil okolo roku 460 pred n. l. na gréckom ostrove Kos. To je jediné, čo o ňom vieme s istotou. Všetko ostatné sú legendy. Mnohí jeho životopisci sa narodili dávno po ňom. Úplne prvý, kto písal o Hippokratovom živote, bol Soranus (1. – 2. stor. n. l.), a ten sa narodil asi tak o 500 – 600 rokov neskôr. Neskoršie životopisy vznikli aj viac než tisíc
rokov po Hippokratovej smrti. Toľko k presnosti údajov.
Corpus Hippocraticum – napísal ho Hippokrates?
Pre medicínu sú podstatné najmä Hippokratove spisy, teda Corpus Hippocraticum. To je asi šesťdesiat medicínskych textov. Ani o jednom však nevieme s istotou povedať, či ho napísal samotný Hippokrates, alebo tak spravili jeho žiaci. To, čo vieme, je, že reprezentujú Hippokratovu medicínu. A tak sa nápady z tohto diela pripisujú práve Hippokratovi. Hippokratov prístup k medicíne bol vo svojej podstate vedecký.
Diagnózy staval na pozorovaní pacienta, nie na snoch. K slovu sa dostala anatómia a fyziológia. Choroby sa vysvetľovali prírodnými mechanizmami a podobná bola aj liečba, ktorá sa vzdala odkazov na náboženstvo.
Texty opísali a pomenovali mnohé veci, ktoré aj teraz voláme rovnako. Napríklad priniesli slová ako symptóm, diagnóza, terapia, trauma či sepsa. Opísali tiež mnohé choroby a poruchy ako diabetes, gastritída, enteritída, artritída, kóma, paralýza, mánia, hystéria, epilepsia a mnohé iné.
Práve vtedy vzniklo aj slovo rakovina. Až na to, že grécky variant sa odvoláva na kraba, kvôli tvaru tela kraba pripomínajúceho niektoré nádory s výbežkami či nejakými nožičkami. Slovenské slovo rakovina možno vzišlo z nepresného prekladu či zo snahy priblížiť kraba nám známejšiemu vodnému živočíchovi. Veď aj znamenie zverokruhu sa u nás odvoláva na
raka, ale na maľbách z iných krajín nájdeme kraba.
5. Je indická medicína staršia než európska?
Indickú medicínu – ajurvédu – často zneužívajú európski šarlatáni. Je
veľmi populárna najmä preto, že jej exotickosť a „pradávnosť“ dobre predáva. Samotná ajurvéda je zmiešanina postupov, ktoré preukázateľne fungujú, a postupov, ktoré sú založené len na viere, autorite či tradícii. O ajurvéde ako takej písať nebudem. Šarlatáni však často používajú argument, že ajurvéda je lepšia než európska medicína, lebo je staršia. Tak sa na to sa pozrime trochu bližšie.
Védska perióda bola mystická
Pred vznikom ajurvédy nebolo vzduchoprázdno. Predchádzalo jej obdobie, keď sa liečenie zakladalo výlučne na náboženstve, mystike a mágii. Princípy tejto liečby sú zachytené vo védach, čo sú najstaršie indické texty nábožensko-rituálneho a fi lozofi ckého charakteru. Nevie sa, kedy védy vznikli. Predpokladá sa, že sa dlho, možno až po tisícročia, tradovali
ústne, než sa začali zapisovať. Indické zdroje niekedy hovoria aj o období
22 000 ro kov pred n. l., kedy bola aj v Indii doba kamenná. Priame dôkazy
na tieto tvrdenia nie sú.
Védska medicína sa pripisuje Dhanvantarimu, bohovi lekárstva či lekárovi bohov. Jeho mýtický príbeh má niektoré prvky podobné s Asklépiom, ktorého som spomínala v prvej kapitole. Prvá písomná zmienka o ňom je práve vo védach, konkrétne v časti Kaušika Sutra (cca 8. stor. pred n. l.), pričom najstaršie zapísané védy sa datujú približne medzi rokmi 1700 až 500 pred n. l. Lenže védska medicína nebola systematická a prevládali v nej
najmä magické praktiky. Práve preto toto obdobie mnohí (aj indickí) autori ešte nepovažujú za ajurvédu, „len“ za jej priamu predchodkyňu.
Ajurvéda na racionálnych princípoch
Teórie o ľudskom tele, symptómoch, pôvode chorôb a liečiv sa vyvíjali.
Postupne vznikol prvý ucelený systém, ktorý nebol založený na náboženstve a mágii. Ten už svorne všetci autori označujú za ajurvédu. Pre ajurvédsku medicínu je lekár menom Charaka (asi 1. alebo 2. stor. n. l.) podobnou osobnosťou ako pre nás Hippokrates, teda otec indickej medi-
13. K pokroku medicíny prispeli pitvy
Ľudia pri pohľade na mŕtve telo odjakživa zápasili so zvedavosťou a náboženským presvedčením. Prečo ten či onen človek zomrel? Ako naše telo vyzerá zvnútra? Tieto otázky sme si ako ľudstvo pravdepodobne kládli vždy. Nie vždy sme však vzali do ruky nôž a mŕtve telo otvorili.
Boli časy, keď sme na pitvy ani nepomysleli, respektíve sme o takých myšlienkach nehovorili nahlas a už vôbec sme ich nezaznamenali do písomností pre ďalšie generácie. No boli aj časy, kedy sa pitvy robili verejne a ľudia ich zanietene sledovali.
Pitvy dávnoveku
Pitvy možno robievali už naši pravekí predkovia. V Austrálii je jaskynná maľba (asi 6 000 rokov pred n. l.), ktorá vyzerá, akoby jej predlohou bolo rozpitvané telo. Nevie sa, či vznikla na základe pozorovaní anatómie ulovených zvierat, alebo praľudia skutočne skúmali ľudskú mŕtvolu.
Je jasné, že starovekí Egypťania museli spoznať mŕtve ľudské telo do detailov, keď boli postupne schopní vyvinúť také skvelé metódy balzamovania. To sa však nedá považovať za pitvu. Nerobili to totiž s medicínskym zámerom, nespoznávali pri tom telo, nehľadali príčiny smrti.
V starovekom Grécku sa prístup k pitve menil naprieč stáročiami a geografickými oblasťami, ktoré fungovali ako samostatné mestské štáty s vlastnými pravidlami. Napríklad Aristoteles (4. storočie pred n. l.) vykonal prvú zdokumentovanú pitvu zvierat a svoje zistenia potom porovnával s nálezmi na roztrhaných telách vojakov. Ľudí ani on, ani jeho žiaci nepitvali. Zato Hérofi los z Chalkédónu (335 pred n. l. – 280 pred n. l.) robil verejné pitvy a divákom všetko pekne vysvetľoval. Práve on opísal obehový systém, žily, tepny a nervy a poskytol aj základný opis nervového systému a pohlavných orgánov. S Erasitratom založili v Alexandrii školu medicíny s historicky prvým oddelením anatómie. Opísali mnohé anatomické štruktúry ľudského tela a ich prácu neskôr citoval aj rímsky lekár Galén, ktorý sa učil anatómiu, podobne ako Aristoteles, z pitiev zvierat a ošetrovania ranených
bojovníkov.
Zaujali vás ukážky z knihy Od elixírov po lieky?
Autorka MUDr. Lívia Hlavačková, PhD. (1983) pracuje v klinickom výskume nových liekov a
často prednáša na rôzne medicínske témy. Venuje sa popularizačným textom, ktorých napísala takmer dvesto a mnohé zverejnila ako súčasť Newslettera pre zvedavých ľudí (vychádzal v rokoch 2021 a 2022). Hosťovala vo viacerých podcastoch a podieľala sa aj na odborných recenziách kníh Očami farmácie a Epidémie v dejinách. Okrem popularizácie píše aj beletriu v žánri fantasy (YA séria Gwind).
„Keď sa ponoríme do histórie medicíny a farmácie, zrazu sa dokážeme pozrieť na súčasné lieky úplne iným pohľadom a uznaním. Možno lepšie oceníme, akou cestou si dnes musia prejsť od nápadu až po recept. Možno ľahšie rozpoznáme šarlatánov, ktorí sa nám snažia predať ničím nepodložené nafúknuté sľuby.
Túto knihu som zostavila najmä s myšlienkou na ľudí, ktorí sa medicíne či farmácii nevenujú a ktorí sa chcú zorientovať v mori užitočných aj neužitočných informácií a dezinformácií týkajúcich sa nielen skutočne liečivých, ale aj „čarodejných“ prípravkov. Verím však, že zároveň poskytne zaujímavé čítanie všetkým, ktorí sa radi dozvedajú nové veci.“
Lívia Hlavačková
Odborní recenzenti knihy sú: PharmDr. Zuzana Baťová, PhD., Mgr. Dominik Grék, DiS.,
Doc. MUDr. JUDr. Peter Kováč, PhD. et PhD. A Mgr. Branislav Kovár, PhD.
V najbližších dňoch autorka predstaví knihu osobne vo viacerých slovenských mestách:
14. 11. Bratislava, Martinus Nivy
15. 11. Žilina, Nová synagóga
16. 11. Žilina, Krajská knižnica
4. 12. Trnava, Malý Berlín